Keď sa sfarbia javory

Pšššššššššššššššššššššššš... Práve v momente, keď mladý muž vyslovil skutočné meno pána Knightleyho mi do uší zahučal kávovar na espresso. Mala som sto chutí rozmliaždiť kávovar ako aj človeka, ktorý ho obsluhoval. Teda seba. -- Čo si dáš? Ako obyčajne? Zakričal. -- Hej, vďaka, odpovedal s úsmevom pán Knightley. Nebola som si istá či pohľad na neho prežijem. Prvýkrát som ho videla takto sa usmievať. Jeho úsmev bol na odpadnutie. On bol tiež na odpadnutie. Vlastne, všetko bolo na odpadnutie. Tak ako vtedy, keď som ho po prvý raz zbadala pred jeho domom v šortkách a v modrej kockovanej košeli, v jednej ruke hokejku, v druhej gitaru, ani dnes som nedokázala odtrhnúť z neho zrak. Jednu vec som však vedela na stopro. Dve krátke vety: „Čo si dáš?“ a „Ako obyčajne?“ mi obnovili nádej nového stretnutia zoči voči. A to možno už zakrátko.